Mečiar

Jeden z dôvodov bola frustrácia zo stavu dnešného Slovenska. Z politiky, korupcie a spoločnosti, ktorá si neustále volí vodcov bez svedomia. Myslím si, že sa z tohto začarovaného kruhu nevymotáme, keď sa nevrátime späť v čase a neuvedomíme si, kde a ako to celé začalo. Druhým, osobným dôvodom bola snaha zistiť, v akej krajine som to vyrastala a prečo som sa ako malá hrávala

na politikov. Bola to aj pre mňa cesta ako nájsť kľúč k súčasnosti.

Hneď v úvode filmu ste použili zábery, v ktorých sa ako dieťa hráte práve na Mečiara. Pamätáte si ešte, čím vás zaujal natoľko, že sa pre vás stal objektom napodobňovania?

Mečiar bol vtedy všade a práve do detských hier sa dokáže najčistejšie premietnuť stav kolektívneho myslenia spoločnosti. Vo svete dospelých bol súčasťou každodennej reality, v médiách superstar a zasahoval aj do osobných vzťahov rodín okolo mňa. Ľudia sa delili na tých, čo boli za a proti Mečiarovi. Cez hru sa dieťa akosi vyrovnáva s konfliktnou realitou, ktorej nerozumie. Tak som to robila aj ja.

O Mečiarovi ste sa pri príprave filmu veľa dozvedeli aj pri práci s archívnymi materiálmi. V akej miere ste sa rozhodli ich použiť a v čom pre vás mali najväčšiu výpovednú hodnotu?

Archívy som do filmu vkladala podľa toho, ako bolo potrebné. Predsa len sa skoro všetko, čo som spracovávala, odohralo v minulosti a bez archívnych materiálov by to bolo len spomínanie pamätníkov. Dali filmu úplne iný rozmer, pretože divák má možnosť sledovať deje v priamom prenose. Mečiar u seba doma je trochu iný Mečiar než ten, ktorý rečnil pred stovkami ľudí, alebo sa hádal s novinármi. Pre vytvorenie tohto kontrastu a zachytenie jeho osoby to ani nešlo inak.

O vládnutí a praktikách Mečiara vo filme vypovedá aj viacero významných osobností politického a spoločenského života tej doby. Podľa čoho ste robili výber ľudí, ktorých ste oslovili do filmu? Stretli ste sa aj s odmietnutím?

Základný kľúč bol osloviť ľudí, ktorí boli pri udalostiach spracovávaných vo filme. Niektorí, samozrejme, aj odmietli, ako napríklad Štefan Gavorník z Fondu národného majetku SR, cez ktorý sa v 90. rokoch privatizovalo. O týchto privatizačných komisiách mi však porozprával Ľuboš Jurík, ktorý sa mnohých zúčastnil. Oslovila som aj novinárov, ktorí sa v tej dobe investigatívne venovali téme. Treba povedať, že mnoho ľudí, s ktorými by som sa chcela stretnúť a rozprávať, už zomrelo.

Hovorili ste na túto tému aj s rodičmi? Ako vnímajú fakt, že ste do filmu nepriamo vtiahli aj ich, keďže vo filme ste jeho rozprávačkou a otvorene hovoríte aj o postojoch k Mečiarovi vo vašej rodine?

Vnímajú to tak, že je to moja licencia, pretože to bol môj život. Otec film uvidí na premiére, ale veľa sme sa o tom rozprávali, a mama už film videla a páčil sa jej. Pri vytváraní naratívnej štruktúry filmu som sa pýtala rodičov na určité udalosti a ich pocity, ale väčšinou to všetko išlo z mojej vlastnej pamäti.

Mečiara ste nakrúcali vo vile Elektre. Bol problém získať ho pre film? Ako rýchlo pristúpil na nakrúcanie a čím si myslíte, že ste ho presvedčili práve vy, keďže po odchode z politiky žije v úzadí?

Paradoxne to bolo celkom jednoduché. Zistila som si číslo na kontaktnú osobu Vladimíra Mečiara, ktorej som zavolala a povedala jej svoj zámer. Neskôr sa mi už ozval sám Vladimír Mečiar. Dvakrát sme sa stretli a potom mi povolil natáčať. Keď som film posunula do celovečerného formátu, znova som ho niekoľkokrát oslovila, aby mi dal ešte jeden rozhovor. Dokonca sme sa opäť stretli a súhlasil, ale už sa nikdy neozval. Myslím, že ho hlavne presvedčil môj vek a aj fakt, že som bola úprimne zvedavá.

Bolo pre Mečiara jednoduchšie odpovedať na otázky týkajúce sa politiky alebo skôr vpustiť vás do svojho súkromia? Bránil sa niečomu alebo bol otvorený komunikácii?

Bol otvorený a čo nechcel, nepovedal. Rozhovory sú vždy o tom, že respondent povie, čo sám chce. Vedel, že otázky sa budú týkať hlavne politiky, pretože to je politik. Mňa ani nezaujímajú nejaké bulvárne hlúposti o jeho rodine.

Chcel Mečiar vidieť a počuť, čo o ňom hovorili ľudia vo filme? Zaujímal ho názor druhých, či už išlo o niekdajších kolegov alebo opozičných politikov a novinárov?

Povedala som mu, že robím rozhovory aj s inými ľuďmi, aj s jeho oponentmi. Nič nenamietal a ani film nechcel vidieť. Dohodli sme sa, že mu ho pošlem, keď bude hotový, čo som urobila.

Videl teda finálnu verziu? Myslíte si, že mu záleží na obraze, ktorý o ňom film prinesie?

Predpokladám, že ho videl, keďže som mu ho poslala. Neviem, či mu na tom záleží. Pri nakrúcaní mi však povedal, že si to pokojne môžem dať do televízie alebo kam chcem.

Keď hovoríte vo filme o hraní sa na Mečiara v detstve, tak druhým dychom dodávate, že ste sa rozhodli zistiť, kto v skutočnosti Mečiar je. Podarilo sa vám to?

Myslím si, že sa mi podarilo zistiť, kým bol Mečiar pre nás, a čo pre nás doteraz znamená. Podarilo sa mi zistiť, prečo bol tento muž pre Slovensko taký kľúčový. No kto to je v skutočnosti, vie len on sám. Mne sa podarilo nahliadnuť za mediálnu stenu, ktorú okolo seba má.

Je rozdiel v tom, ako vidíte Mečiara dnes a ako ste ho videli pre piatimi rokmi, keď ste sa do projektu o ňom púšťali?

Predtým bol pre mňa skôr fenoménom, ktorému som sama poriadne nerozumela. Dnes je to pre mňa niekto, kto nadefinoval súčasnú politickú kultúru a to, ako o politike rozmýšľame. No nielen to, jeho rozhodnutia stále ovplyvňujú toky peňazí na Slovensku. Privatizéri z 90. rokov ovládajú

Slovensko dodnes.

Váš film potvrdzuje, že Mečiar bol a dodnes je presvedčený o svojej pravde a správnych rozhodnutiach, a zároveň ukazuje, aká veľká bola jeho schopnosť ovládať davy. Čím si ich vedel získať?

Asi najviac svojou presvedčivosťou. Myslím si, že bol schopný presvedčiť sám seba o všetkom, čo pred davom hovoril. On však nebol len politikom. Dnes to vidíme aj v iných krajinách. Politici zrazu zohrávajú niekoľko rolí. Mečiar nebol len „záchrancom národa“, ale aj ľudovým zabávačom. Ako jeden z mála bol schopný vytvoriť akýsi kult osobnosti, ktorý na ľudí pôsobil a on o tom aj veľmi dobre vedel. Použitím tej istej psychológie, s akou narábajú aj náboženskí vodcovia. Hovorí to však o jednoduchom fakte: ľudia sú plní neistoty a potrebujú niekoho, aby ich viedol. Niekoho, kto pôsobí, že ich z tejto neistoty vytrhne a ochráni pred krutým svetom. Ide o istý druh viery.

Aký ohlas podľa vás film vzbudí u divákov? Očakávate aj kontroverzné reakcie podobne, ako samotný Mečiar, ktorý v čase svojej popularity polarizoval spoločnosť?

Neviem a sama som zvedavá. Dúfam však, že divákom poskytne kontext, ktorý nám často chýba. Film je najlepšie médium, ako niečo také sprostredkovať. Ak vám dajú ľudia hodinu a pol života a sústredenia, tak je to jedinečná šanca k nim naozaj prehovoriť. Nielen použitím hesiel, ale hlbšieho ponoru.

Môže váš film niečo zmeniť? Do budúcna vo vývoji spoločnosti alebo pri spätnom pohľade na minulé udalosti?

Film som nenakrúcala len pre dnešné publikum. Verím, že keď si ho pozrieme za desať, dvadsať rokov, povie nám niečo o nás a našej spoločnosti. Možno nič nezmení navonok, ale mňa aj tak viac zaujíma to, čo sa deje vo vnútri ľudí. Keď si uvedomia svoj hlas a svoju vlastnú moc nad vecami verejnými, bude to viac než dosť. 

Priniesla vám práca na tomto filme aj nejaké nové poznanie alebo zmenila niektoré vaše postoje?

Cez takúto prácu človek spoznáva nielen svet, v ktorom žije, ale aj sám seba. Ani mne, ani iným ľuďom nemusí byť vždy príjemné zaoberať sa politikou a súčasným stavom sveta. No uvedomila som si, že bez tohto záujmu a činov nie som skutočne slobodný človek. Cítila by som sa skôr ako rastlina, ktorá môže byť kedykoľvek vykorenená alebo poničená nezdravým prostredím. Spoločenská aktivita definuje človeka. Dnes už nestačí len platiť dane a nezaujímať sa, kam tie peniaze v skutočnosti idú. Lebo bez verejného záujmu spravidla idú niekam, kam nechceme.